O mne
Študujem na Veterinárnej škole v Košiciach, čo považujem za nesmierny prínos pri chove zvierat. Priblížim Vám viac o mojej minulosti, ako som sa dostal k chovu tak úžasného plemena, ako je Stredoázijský ovčiak.
Vzťah k zvieratám hlavne ku psom som mal už odmala. Vyrastal som so psíkmi. Celé generácie naša rodina chovala psy, väčšinou to boli služobné plemená (Nemecký ovčiak, Belgický ovčiak). Keď som bol už starší a bol spôsobilý mať vlastného psa a dokázal sa starať oň, tak vtedy som dostal prvého psa. Bol to Labradorský retirever, s ktorým som zažil nezabudnuteľné chvíle. Všade so mnou chodil na prechádzky, cvičák, prázdniny k babke atď. O výcviku som mal načítané množstvo kníh a rôznych publikácií ako aj informácií od rodičov, či starých rodičov. Začal som s Ronniem cvičiť základnú poslušnosť, šlo to veľmi dobre, neskôr to boli aporty vo vode, na suchu, vyhľadávanie vecí, osôb, pachové práce, skrátka bol to typický predstaviteľ plemena zo starých pracovných línií Labradorov, ktorý mal veľkú chuť do práce a všetko robil na „120%.“ Časom k nemu pribudla fenka Jassie, bola to čierna Labradorka, pekná predstaviteľka plemena, ale z exteriérového spojenia, chuť k práci nemala ani z ďaleka takú, ako mal Ronnie. Tak to bol len miláčik, základnú poslušnosť mala v malíčku, ale čo bolo jej záľubou ? Veľmi rada skákala cez ploty. Dvojmetrový plot nebol pre ňu žiaden problém. Nikdy neutiekla len preskočila a čakala pred bránou na nás, aby sme jej prišli otvoriť. Ďalším prírastkom bola fenka menom Katrin, ktorú som si vzal za krytie od Ronnieho, bola to úplná kópia otca, všetko robila naplno. Neskôr som začal cvičiť psy aj iným ľuďom. Doniesli mi psíka ja som ho vycvičil podľa požiadaviek majiteľa, ktorý si ho po čase zobral späť. Chcel som skúsiť aj iné plemená na výcvik ako len Labradorov, tak som si zadovážil Nemeckého ovčiaka z pracovného spojenia. Ďalej pribudol Belgický ovčiak a iné. Mal som veľkú radosť, keď mi volali spokojní „zákazníci“ vždy s veľmi pozitívnou správou. Doteraz som s nimi v kontakte. Stredoázijského ovčiaka som obdivoval už dávno, no neodvážil som si ho zadovážiť. Mal som o ňom naštudovaných množstvo článkov od rôznych chovateľov, či už zo Slovenska, alebo iných krajín. Rozprával som sa s chovateľmi o tomto plemene, ktorým som dodnes vďačný za skvelé informácie a rady, ktoré mi poskytli. Prvý Aziat sa k nám dostal tak , že som sa po afére s odcudzením psov z voliér rozhodol, že si ho zadovážim. Jednalo sa o sučku menom Endi. Bol som si u chovateľa pozrieť celý vrh, no nevedel som sa rozhodnúť, ktorú fenku si vyberiem. Nakoniec s pomocou chovateľa som si vybral Endi, prišla k nám keď mala 4 mesiace. Druhým aziatom na našom dvore bol pes menom Dagestan. Doniesol som ho už staršieho, bolo to s ním ťažké. Ráno keď som ich šiel kŕmiť štekal po mne. Po cca 3 týždňoch zistil, že mu nechcem zle, začalo sa to pomaly zlepšovať, ale videl som, že to stále nie je ono. Vždy na mňa pozeral čo robím, mal odo mňa odstup, neveril mi. Jeho dôvera sa získavala ťažko, nie ako u Endi, tej stačil mesiac a bola si vo mne istá, no s Dagestanom to trvalo oveľa dlhšie. Teraz mi dôveruje, ako by som ho mal od malička. Mnohí sa boja vlastniť Stredoázijského ovčiaka pre jeho ostrú povahu, ale v skutočnosti je to verný priateľ ktorý Vás bude nadovšetko milovať a chrániť. S našimi Aziatmi vyrastajú aj moji dvaja mladší súrodenci. Obľúbili si Endi a Dagestana ako aj oni ich. Je radosť na nich pozerať, ako sa spolu hrajú a behajú po dvore. Pritom nemusíme mať obavy, že sú na dvore bez dozoru dospelej osoby. Naši aziati ich strážia ako oko v hlave.